Fotografia ako brána do tajných zákutí duše

Autor: Beáta Magátová | 2.8.2014 o 22:15 | (upravené 3.8.2014 o 16:05) Karma článku: 4,95 | Prečítané:  858x

Zažiť počas troch hodín útok ovadov, mraveniskový mordor, deprimujúcu prechádzku lesom a ešte aj poriadne zablatenú búrku. To je také moje. Ešteže ten výsledok stojí zato. 

Fotka je pre mňa viac odhalením duše, než tela. Z fotky vyčítate toľko iného o človeku. Fotografia je emócia zachytená v zlomku sekundy. Tak ako oči sú oknom do duše, tak fotografia je bránou do jej tajných zákutí.

Nikdy som si nemyslela, že je také ťažké nafotiť pár profesionálnych fotiek. Jasné, uvedomujem si, že nie je fotka ako fotka, ale predsa len, až osobná skúsenosť vám povie, koľko driny za tým stojí.

Už po prvom výstupe do lesa som sa tak zadýchala a spotila, že moje hodinové česanie stratilo význam. Hneď sme našli ten správny peň, zhodila som tenisky, oblečenie a .... a niektorých možno sklamem, nefotili sme akty. Hodila som na seba veľkú hnedú sukňu, to najobyčajnejšie tričko, náhrdelník, čo som šlohla sestre a bosá som sa vyškriabala na ten peň. Bolo mi príjemne. Po niekoľkých pózach som sa už cítila ako ryba vo vode. Pár krát som si z toho kmeňa poskákala. Veď prečo by sme si nespravili fotku v zoskoku? Šla som do toho, tak ako do všetkého, ale hneď podľa mňa pochopil, že nie som športový typ z tých mojich výrazov, lebo mal čo robiť, aby sa nesmial. A potom ten nápad. Nájsť ohnutý strom. Vošli sme do lesa. Hľadáme a hľadáme. Chytali nás oboch už depresívne stavy. Stromu niet. Namiesto toho obrovské mraveniská. Bol to hotový mraveniskový mordor. Boli úplne všade. Kto pozná tie veľké lesné mravce, vie o čom je reč. Pobehovala som tam v žabkách a nestačila ich zo seba zhadzovať. Zrazu som prestala hľadať ten ohnutý strom, ale únikový východ. Fotograf bol „nadšený“ ešte z jedného lesného elementu- ovady. Hrýzli ho ako besné. Tie obrie štípance som mu teda vôbec nezávidela. Po „nekonečnom“ blúdení sme vyšli von a objavili lúku. A tam už to bolo rozprávkové fotenie. Po lúke prišli na rad zas tie pne a po nich nápad s kartami.

„Dones si karty!“ Nechápala som načo ich mám brať, veď čo to má s knihami a písaním? Sedela som na vysokom pni, dozadku ma pichali triesky veľké ako klince a čakala čo sa bude diať. Podal mi balíček žolíkových kariet rozdelených na polovice. „Vystrel ich do vzduchu!“ Tak som teda strieľala a on zbieral. Bola sranda nechať sa takto príjemne obskakovať. Nebyť tých triesok v zadku, tak si to užijem oveľa viac. Zopakovalo sa tuším päťkrát a začalo sa zmkrákať. Dažďové kvapky príjemne chladili. Boli sme nielen zablatení, ale aj mokrí.

„Nikdy som nedošiel z fotenia taký špinavý a mokrý.“ A ja som sa nikdy netešila na seba ako teraz. Ja teda musím byť narcis, keď som sa po prvom zhliadnutí fotiek do seba zamilovala.

Ani jednej modelke nezávidím túto prácu. Je to drina, nech si hovorí kto chce, čo chce. Bola som unavená, akoby som práve odrobila šichtu v robote. No ten výsledok stojí zato. Tie fotky mi ukázali inú MŇA a to MŇA sa mi páči.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?