Poštátnicové "bez energie"

Autor: Beáta Magátová | 8.6.2014 o 15:14 | (upravené 8.6.2014 o 17:10) Karma článku: 4,68 | Prečítané:  784x

Keď som sa pripravovala na štátnice z psychológie, mala som pred sebou len jediný cieľ: Skončiť školu v normálnom termíne! Vedela som, že skôr, či neskôr ju dokončím, no čím bližšie štátnice boli, tým viac na mňa doľahúval strach, že to nezvládnem a budem sa musieť všetkým tým, ktorí mi verili pozrieť do očí. A nebol by to veru príjemný pohľad. Až ma mrazí pri pomyslení, žeby som musela hľadať dôvody svojho zlyhania. 

Hovorí sa, že deň pred takýmto dôležitým krokom by sme mali vypnúť mozog a oddychovať. Je dokázané, že keď do seba tlačíte veľké množstvo informácií, tie potrebujú potom nejaký čas, aby sa správne uložili a vybavia sa ľahšie až po dvoch troch dňoch. Avšak na mňa pôsobí najlepšie časová tieseň. Až vtedy sa dokážem plne koncentrovať a nasať veľké množstvo informácií v krátkom čase. Teda aspoň si to zakaždým namýšľam. Realita je však taká, že sa už posledný deň nenaučím vôbec nič, len bezcieľne čítam jednu vetu za druhou. Deň pred  štátnicami by sa dal nazvať aj rýchlokurzom čítania zadarmo.

A čo spánok? Ten sa v tomto období stáva maximálne nepodstatným a nepotrebným. Áno viem, že to tak v skutočnosti nie je, no samu seba o tom zas a znova presviedčam a robím dookola tie isté chyby. Akoby som mala v sebe zakódované, že keď sa treba učiť, uspokojujú sa len tie najzákladnejšie potreby. Avšak aj tie najzákladnejšie potreby sa redukujú na úplne úplne základné. Netreba chodiť tak často cikať, však mechúr sa vie roztiahnuť do takých rozmerov o akých ste ani netušili. Netreba tak často jesť, veď telo môže čerpať zo zásob. A piť? Však ťava vydrží bez vody týždeň, tak prečo nezaexperimentovať a neskúsiť to tiež? Všetko ide bokom, pred vami sú len papiere a papiere a ďalšia kopa papierov. Pre vás biblia, pre štátnicovú komisiu samizdaty na spálenie. Ale vy viete, že sa nedá naučiť za jeden mesiac všetko z kníh, preto sa uchýlite ku neovereným „výcucom“. Risk je zisk, nie?

Štátnice som spravila, nikto sa ma nebude pýtať na známky, teda dúfam. Očakávalo by sa, že príde radosť, eufória, slzy šťastia. No prišlo len sklamanie zo samej seba, že prečo toto všetko neprišlo? Po mesiaci, kedy som fungovala systémom „do piatej hore, do desiatej spať“ sa telo začalo búriť. Prišiel len stav, kedy telo hlásalo A DOSŤ! Mŕtva som padla na postel a ..... nemohla spať. Bezcieľne som sa pozerala na strop v izbe. Po uplynutí piatich minút, ktoré sa mne zdali ako hodina, som svoju pozornosť upriamila na lampu na nočnom stolíku. Neskôr, keď už pre mňa nebola zaujímavá som sa zamerala na svoj odraz v malom príručnom zrkadielku. Bledá pleť posiata vyrážkami, kruhy pod očami, oči s akoby neprítomným pohľadom a riedke mdlé vlasy. Zaspala som o piatej ráno a vstala o desiatej. Je ťažké dostať sa naspäť. Akoby sa telo a myseľ nevedeli zosúladiť. Jedno chce oddych a druhé chce oslavovať a žiť. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?